Malý nočný motýlik nežného ducha sa raz zamiloval do hviezdy. Pochválil sa tým matke a matka mu poradila, aby sa radšej zamiloval do tienidla na lampe.

„Hviezdam sa dvoriť nedá,“ vysvetľovala mu, „ale za lampami lietať môžeš.“
„Aspoň na niečom pristaneš,“ povedal otec.
„Keď budeš lietať za hviezdami, nikde nezakotvíš.“
Motýlik si nedal povedať ani od otca, ani od matky. Každý večer po západe slnka, keď vychádzali hviezdy, vydal sa na let za jednou z nich, a každé ráno na svitaní sa vracal celkom vyčerpaný od hroznej a pochybnej námahy.
Raz si ho otec zavolal a povedal mu: „Celé mesiace, chlapče môj, si si ani len nepopálil krídla, a bojím sa, že si ich nespáliš nikdy. Všetci tvoji bratia si ich poriadne oškvrkli, keď poletovali okolo pouličných lámp, a všetky tvoje sestry sa riadne popálili na stolových lampách. Len vpred, daj sa do toho, choď sa pekne popáliť. Silný a mohutný motýľ ako si ty, a nemať ani jazvičku!“
Motýlik opustil rodičovský dom, ale nešiel obletovať pouličné lampy ani lampy v dome. Zaťato pokračoval vo svojich pokusoch dostať sa k hviezde, ktorá bola vzdialená tisíce svetelných rokov. Myslel si, že uviazla medzi najvyššími konármi bresta.
Skúšať to, noc čo noc skúšať letieť za hviezdou, mu robilo takú radosť, že sa dožil vysokého veku. Rodičia, bratia a sestry pomreli. Všetci zhoreli veľmi mladí.

Hviezda nádeje je rozoznávací znak. Každý deň by si mal prosiť o vieru odhodlať sa na nemožné. Kto túži pracovať s Kristom a ako dôsledok pretvárať svet, bude vždy odmietať vopred stanovené zákony a príkazy. Bude neposlušný, keď druhí budú poslúchať, vykoná rozkaz, keď ho druhí budú považovať za nezmyselný. Svet sa mu bude javiť ako väzenie, keď druhí budú hovoriť o slobode, a bude priezračný v očiach svojej viery, keď druhí budú zúfalí, že sa cítia ako väzni. Robiť nemožné veci je realizmus tých, ktorí poznajú hlas svojho Pána.
Ak je nejaká hviezda na nebi tvojho života, nestrácaj čas pálením krídel na lampe.