Príbeh – Marcela Kernová
Maca

small_Marcelka Kernova.JPG

Manželka, mama 2 detí. Je u Pána na večnosti.

Maca

Keď sa Maca dozvedela, že ide o nádor na mozgu, pozbierala všetky sily, „naštartovala“ sa do boja, vybavila sa optimizmom a začala hľadať záchytné body. Nebola veriaca. Nie preto, že by nechcela, ale pochádzala z neveriacej rodiny. Ktosi jej „dohodil“ úspešného liečiteľa. Ten jej povedal, že to bude dobré, že nádor zmizne, že bude žiť. A tak sa na toho liečiteľa – logicky – upla. Môj manžel (lekár) bol však v kontakte s Mackiným neurochirurgom a ja som sa tak postupne – s každým ďalším vyšetrením dozvedala, že prognózy Mackinej choroby sú zlé. Revala som. Častokrát o mesiace skôr ako jej rodina a búrilo sa vo mne všetko. Nemohla som tomu uveriť, že by to Boh mohol dopustiť. Veď Macina Hanka mala len minulý mesiac šesť rokov a Miško bude mať o pár týždňov päť. Hovorili sme si s mužom: asi je najvyšší čas hovoriť Maci o Bohu. Raz som jej to pri rozhovore o liečiteľovi len tak mimochodom nesmelo povedala, že je čas začať dôverovať Bohu. Asi na to Macka nemala silu, liečiteľ bol určite viditeľnejší, hmatateľnejší, konkrétnejší.

Sama som prešla onkologickým utrpením a viem, že vtedy sa človek chytá aj slamky.

Boh však Macku miloval nesmierne. Vyvolil si ju spomedzi všetkých nás. V nej mal zaľúbenie… O pár dní totiž sa ten relatívne mladý úspešný liečiteľ zabil na aute. Kto vie, koľkých ľudí by svojím povzbudzovaním a orientáciou na svoje sily odviedol od Boha… „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, neprinesie úrodu…“

Krátko po Miškových piatych narodeninách sme sa po ďalšom Macinom vyšetrení dozvedeli, že s týmto nádorom ešte nikto viac ako 3 roky neprežil. Utešovala som Macu aj seba, že Bohu je všetko možné. Podľa odbornej literatúry totiž ešte nikto neprežil viac ako pár mesiacov ani s mojím nádorom (odvtedy je tomu 19 rokov). Moje vyliečenie bolo pre Macu nádejou i svetlom.

Operácia

Lekári sa rozhodli pre operáciu. Maca na ňu pre rôzne komplikácie čakala v nemocnici asi mesiac. Bol október (2009), keď sa o operácii rozhodlo, a tak sme sa my, jej priatelia – asi sedem rodín – dohodli, že sa za Macku a jej rodinu budeme každý deň modliť sv. ruženec. Bola som práve dlhodobo ležiaca kvôli rizikovej gravidite a tak som s Mackou ten mesiac bola v kontakte len telefonicky. Povedala som jej asi 3-krát, že sa za ňu modlíme ruženec. Po treťom ráze sa ma opýtala, čo je to ruženec, a ako sa to modlí…

Na izbu dostala veriacu spolubývajúcu a tak mi v jednu stredu asi o desiatej večer zavolala: „práve som sa prvýkrát v živote modlila ruženec“.

Potom sme sa začali príležitostne baviť o sv. spovedi, o návšteve kňaza. Po nejakom čase mi povedala, že by chcela ešte pred operáciou, aby za ňou prišiel kňaz. Ale – že sa nechce spovedať. Zavolala som jej teda duchovného otca s touto prosbou (rozhovor bez spovede). Mal za ňou prísť v utorok. V ten deň sme sa za ňu všetci modlili od rána, chlapi aj postili. Podvečer mi duchovný otec zavolal: „Keď som vstúpil do izby, Macka práve dokončila prípravu na sv. spoveď. Po rokoch sa vyspovedala.“ (Macka mala sviatosti kvôli cirkevnému sobášu.)

Operácia bola náročná, trvala 10 hodín, z toho takmer 3 hodiny bola Maca pri vedomí. V ten deň sme sa za ňu modlili a postili zvlášť intenzívne. Chlapi o chlebe a vode. Operácia dopadla relatívne dobre (bez okamžitých následkov), až na to, že nádor bol tak prerastený, že sa nedal vyoperovať. Oligodendrogliom III, so známkami 4. stupňa.

Po operácii Macka vybrala chemoterapie, rádioterapiu (rodičia z našej škôlky sa striedali, vozil ju každý deň niekto iný na ožarovanie. Macka totiž dostala pod vplyvom diagnózy epileptický záchvat a tak nesmela viac sadnúť za volant.)

Maca bola zastabilizovaná a ja som začala veriť v zázrak.

Obrátenie

V decembri, pár týždňov po operácii Lucka pozvala Cyrila a Máriu, aby sa za Macku a nad Mackou modlili. Macka ich prijala. Vtedy sa stal zázrak. Macka mi povedala, že sa jej zjavil Boh. Celý svoj život odovzdala Bohu. Maca mala zrazu takú úžasnú vieru, že som si pripadala ako vlažný príležitostný kresťan.

Raz prišla ku mne a chcela sa so mnou rozprávať o aktuálnom čítaní z Evanjelia. Vtedy som si uvedomila, že odkedy sa nám narodilo tretie bábo, dávno som upustila od každodenného čítania Písma Svätého. Macka ma k tomu znova priviedla…

Naša viera

V apríli 2010 bola zistená onkologická diagnóza nášmu ďalšiemu priateľovi – oteckovi zo škôlky – Jankovi a tak Dano navrhol, aby sme sa utorky a piatky stretávali na modlitbách ruženca za našich chorých priateľov (okrem nich dvoch máme ešte jednu chorú mamičku zo škôlky s leukémiou, ktorá sa lieči už dva roky a teraz sa pripravuje na transplantáciu kostnej drene.) Zavrhla som myšlienku stretávať sa večer na modlitbách ruženca, veď sa predsa modlíme – rodina každý večer doma, prečo by sme sa mali deliť kvôli modlitbe. Takmer všetci ma však zahriakli, že tá modlitba má význam, pretože oni sa doma nikdy ruženec nemodlili. „Bože“, hovorila som si, „to nás naozaj muselo stretnúť také veľké utrpenie, aby bola naša viera, s ktorou sme tak sladko spokojní, prekopaná od základov?“ Ja som sa však k modlitbám zo začiatku nepridala. Až o pár dní…

Maca prestala rozprávať. Nádor začal brutálne prerastať rečové centrum a rýchlo sa šíril ďalej. Macka mi zrazu nevedela povedať, čo chce. Ešte pred týždňom sme sa spolu učili nemčinu. Prosila som ju, nech mi to napíše. Zistila, že nevie ani písať. A tak sme bojovali, skúšali, ja som sa jej pýtala, ona sa pokúšala o slovo zas a znova, spolu sme plakali, aj sa smiali, ako som niekedy bola úplne mimo v mojom tipovaní, čo mi chce Maca povedať a  v duchu som to Bohu začala stále viac vyčítať.

Manžel mi vysvetlil, ako to asi bude pokračovať a moja viera sa začala v základoch otriasať. Povedal mi, že je to zlé, že to ide rýchlo. Zrazu som prestala veriť, že Boh je láska. Prvýkrát v živote som prestala rozumieť krížu, Ukrižovanému. Vlastne som sa naňho nemohla ani pozrieť. Zdalo sa mi to také kruté, že Boh vydal svojho Syna na smrť. Nerozumela som Mu. A rovnako kruté sa mi zdalo, že Boh je schopný zobrať mamu dvom malým deťom. Ratiom i vierou som si uvedomovala, že Boh má v tom určite vyšší zámer, ale moje emócie to nevedeli prijať. Manžel mi hovoril: „pozri sa, my máme za chvíľu štyridsiatku a máš pocit, že sme tu dlho? Poznáme sa 20 rokov a akoby to bolo včera, čo sme sa spoznali. Aj keby sme tu ostali o rok, dva, päť či tridsať rokov dlhšie ako Maca, čo to je? Preletí to tak, že sa nenazdáme…“

Rok po diagnostikovaní

Maci nasadili liečbu a znova ju zastabilizovali. Prežila krásne letné prázdniny s deťmi a manželom, boli pri jej mame, v Tatrách.

My sme boli v lete v Medžugorji. Tam mi Boh vyjavil strašne smutnú, ale nádejnú zvesť. Že Macka tu už o chvíľu s nami nebude. Na istý čas. Ale potom budeme spolu večne v nebi.

2. septembra 2010 Macke prestali slúžiť nohy. Odpadla. Odviezla ju sanitka. Napísala mi SMS zvláštne naformulovanú, takže som pochopila, že má znova expresívnu afáziu (stratila schopnosť vyjadriť sa). Začala som za ňou chodiť do nemocnice. Najprv sme si dali spolu na balkóne kávu, ďalší deň už nevládala prejsť ani balkón, ani na WC. Jedla v posteli, začali ju obsluhovať. O pár dní (v nedeľu) mi ju dali na vozík, aby sme mohli ísť spolu na sv. omšu. V pondelok som jej pomohla sadnúť si a krásne sa najedla. S takým apetítom, že som znova začínala veriť v zázrak… Rozprávala stále horšie, ale porozumeli sme si. Vravela mi, že by veľmi chcela napísať Lacovi (manželovi) dlhý list, ale že to nedokáže. Nedokázala mi ho ani nadiktovať…

V stredu už takú chuť do jedla nemala. Vlastne som ju nevládala ani sama posadiť. Každé sústo je spôsobovalo nesmiernu námahu.

Domov som prišla v ten deň večer asi o šiestej a konečne sme išli kúpiť chladničku, lebo sa nám pokazila. Rodina na mňa celý deň čakala, naložili sme tri deti do auta a vyrazili. Zrazu sa mi zazdalo, že asi dve autá pred nami je náš bývalý pán farár otec Branislav. Zavolala som mu. Pýtal sa, ako sa mám a ja som mu hneď začala rozprávať o Macke. Poprosila som ho, či by ju zajtra neprišiel vyspovedať. A on na to: „Renátka, poďme radšej teraz.“ Vôbec sa mi nechcelo. Na balkóne sa nám kazili potraviny, v aute sme mali naložené deti, boli sme nastavení na kúpu chladničky. Povedala som to manželovi a on povedal: „Podľa toho, ako mi to opisuješ, choďte teraz.“ A tak sme my aj otec Branislav išli k najbližšej pumpe, prestúpila som do auta otca Branislava, nechala som muža s deťmi a išla som s duchovným otcom do nemocnice.

Macka už takmer vôbec nerozprávala. Vyspovedala sa s pomocou duchovného otca, prijala Sviatosť oltárnu a Sviatosť pomazania chorých. Bol 15. september, sviatok Sedembolestnej Panny Márie.

Na ďalší deň som prišla k Macke na obed a dorozumievali sme sa už len stiskom ruky. Nakŕmila som ju polievkou, druhé jedlo už nevládala…

Keď som k nej prišla potom podvečer, nereagovala. Myslela som, že spí, tak som na ňu kričala, prikladala som jej k ústam vodu, ale ona nič…

Dýchala pravidelne, bola krásna v tvári, ale nereagovala. V ten deň prišiel znova aj duchovný otec Branislav, ale Macka už nebola schopná prijať sväté prijímanie. V tú stredu, 15. septembra, bol vlastne posledný deň, kedy bola schopná vyspovedať sa a prijať Sviatosť oltárnu.

Myslím si, že otec Branislav a môj manžel sú Boží muži, ktorí poslúchli Boží hlas, aby sme išli k Maci ešte hneď v tú stredu. To ma naplnilo obrovskou bázňou k Bohu, ale aj k Maci, že ju Boh tak obrovsky miluje, že si ju vyvolil, že si ju tak dokonale pripravil pre nebo. Taktiež to bolo pre mňa znamenie „zhora“, že sviatosti nie sú výmysel nejakej cirkvi, bez ktorých sa dá v pohode fungovať. Pochopila som, že sviatosti sú pred Bohom veľmi dôležité, keď to Boh takto na sekundy zariadil, aby si Macku pripravil pre nebo.

Odvtedy som sa, sme sa pri Macke už len modlili. Hladkali sme ju, bozkávali. Mala som pocit, že nás absolútne nevníma (kóma?), ale keď som jej šepkala do ucha o tom, že Boh ju nesmierne miluje, že je Bohom vyvolená a že nech sa nebojí, že Boh sa postará o Laca, o Hanku a Miška, vtedy Maca zrýchlila dych. Určite všetko vnímala. Musela veľmi trpieť, lebo si určite uvedomovala, že odchádza od svojho milovaného manžela, od svojich zlatých detičiek, od svojich milovaných, ale už im to nevládala povedať, ani sa rozlúčiť. Dvakrát som ju dokonca našla so zaschnutými slzami…

V sobotu som bola pri Maci s jednou našou spoločnou kamarátkou z kostola a poprosila som ju, aby sme sa pomodlili slávnostný sv. ruženec. Ona mi povedala, že sa ruženec nevie modliť. Ja som sa vlastne pri Macinej posteli tiež prvýkrát sama modlila ruženec k Božiemu milosrdenstvu. Pýtala som sa v duchu: „Bože, Maca musela za nás položiť svoj život, aby sme sa my kresťania spokojní so sebou a svojou naoko vzornou vierou skutočne obrátili k Tebe, Bohu Živému a Pravému?“

Macka v ten deň dýchala tak, že sa trikrát nadýchla, vydýchla a 15 sekúnd nič. Večer som preto bola pri nej aj s jej manželom. Laco ju držal za ruku a ja som sa modlila. Takisto sme boli pri nej spolu v nedeľu. Vtedy sa nadýchla a vydýchla už len dvakrát a potom dlhá pauza. Laco bol pri Macke ešte raz v nedeľu večer aj s Peťom, aby sa spolu modlili.

Macka odišla do neba v pondelok 20.septembra 2010 ráno o 5,30. O mesiac a deň by mala 33 rokov.

Rozlúčka

Do poslednej chvíle som mala nádej, že Boh to môže zastaviť, zvrátiť, otočiť, urobiť zázrak. Hovorila som si: „Veď sme sa už obrátili, tak tu môžeš Macku nechať, Bože. Prosím…“

Pri pohrebnom obrade sa čítala stať z Evanjelia o vzkriesení Lazára. Počúvala som: „Lazár, poď von! A Lazár vyšiel.“ A ja som si predstavovala, ako sa teraz Maca posadí…

Evanjelium plynulo ďalej, až sa skončilo: „Rozviažte ho a nechajte ho odísť.“ (Jn 11: 43,44) Maci, rozväzujem putá, ktorými Ťa tu držím. Nechávam Ťa odísť. Choď, prosím, rovno do neba. Je pre Teba určite pripravené. A prihováraj sa za nás.