Modlitba ruskej matky

Modlitba ruskej matky

Tento príbeh napísal istý kňaz na ruskom fronte počas druhej svetovej vojny:
V roku 1942 som musel prenocovať v jednej chudobnej roľníckej rodine v malej dedinke v oblasti, ktorá bola vtedy obsadená nemeckými vojakmi. Domáca pani, stará a zvráskavená, ale po celý deň pracujúca žena, mi pri večernom rozhovore rozprávala o svojom utrpení a starostiach. Štyria jej synovia boli na fronte v ruskej armáde. Veľmi jej chýbali. Bála sa, že ich už nikdy neuvidí, ale dúfala v nekonečné milosrdenstvo Božie a každý deň sa za nich vrúcne a vytrvalo modlila.

V noci sa mi naskytla príležitosť vypočuť si jej ruskú materskú modlitbu. Spal som v malej izbičke, vedľa ktorej sa za tenkou stenou nachádzala izbietka onej matky. V hlbokej noci, keď jej muž, nevesta i vnučka tuho zaspali, padla na kolená pred obrazom kazanskej Matky Božej a s hlasným šepotom sa začala modliť.

Prebudil som sa na jej hlas a pozorne som načúval a porozumel, že sa modlí, a tak som sa v tú noc stal jej poslucháčom. Každé slovo bolo zreteľne počuť. Zmsel modlitby bol jasný. Jej zbožné sústredenie bolo ohnivé, čisté a hlboké. Skoro doslovne sa vtlačila jej modlitba navždy do môjho srdca:

„Matka prečistá, Bohorodička, presvätá Trpiteľka, Panna Mária! Vypočuj mňa, hriešnu, upokoj moje materské srdce, splň moju modlitbu a zachráň život mojich detí: Dmitrija, Vasiľa, Alexeja a Ivana. Kde sú asi teraz tí moji chudáčikovia? Len ty to vieš, Kráľovná neba. Zachráň a ochranuš a vrát mi ich. Ak nie je možné, aby sa vrátili všetci, tak aspoň dvaja, alebo aspoň jeden, najmladší, posledný, môj Vaňuška. Ku komu inému sa mám utiekať, so svojím horkým žiaľom, než k Tebe, Matka Božia! Veď ty sama si takisto Matka! Ty rozumieš mojej materskej bolesti. Ty sama si bola zarmútená a trpela si, keď si videla muky a utrpenie svojho ukrižovaného Syna, Krista, Boha nášho. Čo bolo b Tvojej dušičke, keď Tvojho Syna mučili, pľuvali mu do tváre a palicou bili po hlave? Holubička moja! Ako ťa podopierajúc uviedol do svojho domu apoštol Ján, keď si šla z Golgoty utrápená po smrti svojho Syna, rozpätého na kríži za nás hriešnikov… A my Ho znova dnes križujeme svojmi hriechmi, znova mu pľujeme do tváre, znova ho bijeme palicou po hlave a sužujeme Tvoje materské srdce.

Spravodlivý, spravodlivý je Pán, že tak prísne trestá celý ruský národ. Volá nás k pokániu, aby sme sa utrpením očistili. S pokorou a trpezlivosťou musíme niesť svoje bolesti, aby sme dosiahli odpustenie a uľahčili utrpeniu Tvojho Syna a aj Tvojmu, Matka Božia. Ak to môžem aj ja urobiť, ak aj moje bolesti sú potrebné k uľahčeniu Tvojich bolestí, Vládkyňa, tak ich odo mňa prijmi ako dar Tebe, Kráľovná neba a zeme. A ak je potrebné, aby aj moje deti trpeli za vykúpenie hriechov celého nášho národa, tal vezmi aj všetkých mojich synov, a len vypros u Boha odpustenie celému ruskému národu a zľutuj sa nad ostatnými matkami, ktoré pre svoje materské slzy a bolesti zabudli na Tvoje materské bolesti a slzy, Božia Matka…“

Viac som už nepočul a ani nemohol počuť, pretože táto ruská žena šepkala svoje modlitby čoraz tichšie a tichšie pred ikonou Bohorodičky. Bolo mi úzko na hrudi, srdce naplnilo dojatie a ja som zaplakal. Šepot za stenou ustal. Len tichý vzlykot sa ozýval. Pozemská matka sa modlila k nebeskej Matke bezhlasnými slzami… V týchto slzách sa roztápala bolesť a premieňala sa nepozorovane na čistú radosť. Tmavá noc úzkostí sa končila a nastával nežný a ružový úsvit.

Ráno som vďačne pobozkal ruku tejto ruskej matke. Ona sa zarazila: „Čože ty, báťuško, čože to robíš?“ a hneď mi pobozkala ruku, ktorú som nestihol včas odtiahnuť.

Jej tvár bola svetlá, pokojná a jasná a oči žiarili svätou zbožnosťou…

Prevzaté z časopisu Apoštolát sv. Cyrila a Metoděje, Olomouc 1947, str. 403–405