Držal som v ruke tlčúce srdce alebo Potrat je vražda

Dieta-matka

Či chcete tomu veriť alebo nie, či si to myslíte alebo nie, pravda zostáva stále tá istá: „Nezabiješ!“ Dieťa v lone matky je dieťa, je to ľudský tvor, človek, nevyrastie z neho ani mačka, ani pes, ani slon, iba človek. Preto je človek človekom plnohodnotným už pri počatí, lebo už pri počatí obsahuje v sebe všetko čo potrebuje, kým je – človekom. Potrat teda je a navždy zostane vraždou nevinného človeka ktorý sa nemôže nijako brániť. Hovorí o tom gynekológ, ktorý vykonal okolo 50 000 potratov. Zmenil sa… Prečo? Tu je jeho článok: „Vykonal som tisíce potratov…“ (Stojan Adaševič, Rytier Nepoškvrnenej)

Stojan Adašević si zapamätal tento deň na celý život. Bol študentom medicíny. Raz si v lekárskej izbe prezeral kartotéku. Keď bol v kúte učupený nad papiermi, začali sa v izbe schádzať gynekológovia. Tí si príliš nevšímali pracujúceho študenta a rozprávali o rozličných prípadoch zo svojej praxe.

Doktor Rado Ignatović rozprával o istej tehotnej zubárke z neďalekej ordinácie, ktorá ho žiadala o potrat. Ten sa nepodaril, pretože gynekológ nedokázal podkasať krčok maternice. Keď lekári rozprávali o ďalších osudoch tejto ženy, študent Adašević celý stuhol. Uvedomil si, že žena, o ktorej je reč, je jeho matka. „Ona už zomrela, ale čo sa asi stalo s dieťaťom, ktoré si chcela nechať zobrať?“ spýtal sa jeden z gynekológov. To Adašević už nevydržal, narovnal sa a povedal: „Ja som tým dieťaťom!“ Zavládlo ticho a lekári sa začali jeden po druhom vytrácať. Stojan Adašević bude ešte veľakrát rozmýšľať nad svojím príchodom na svet. Bolo mu jasné: žije len preto, že lekár „pobabral“ zákrok. On sám nikdy nebude takým „fušérom“. Po vyštudovaní, keď začal pracovať ako gynekológ – potratár, sa mu neraz stalo, že vznikli komplikácie, ale vždy si s tým poradil. Stal sa z neho najlepší potratár v Belehrade. Rýchlo prekonal v tomto odbore svojho učiteľa, doktora Ignatovića, ktorého nekompetentnosti vďačil za svoj život.

„Tajomstvo úspechu je v ruke vytrénovanej mnohými zákrokmi“, vravieval a k tomu citoval nemecké príslovie: „Übung macht den Meister“ (Cvik robí majstra). Verný svojmu heslu prevádzal denne 20 – 30 umelých potratov. Dnes, po 26 rokoch tejto praxe, odhaduje počet prevedených potratov medzi 48 až 62 tisíc.

Mnoho rokov bol presvedčený, že umelý potrat, ako sa vyučovalo na lekárskych fakultách a písalo v knižkách, je chirurgickým zákrokom podobným operácii slepého čreva. Rozdiel je iba v tom, že sa odstraňuje iná časť tela – raz to je kúsok čreva, inokedy tehotenské tkanivo.

Pochybnosti sa začali objavovať v 80. rokoch, keď sa v juhoslovanských nemocniciach začali zavádzať ultrasonografy (USG). Vtedy Adašević po prvý raz uvidel na obrazovke USG to, čo bolo doposiaľ pre neho neviditeľné – vnútro ženského lona a živé dieťa, ktoré si cmúľalo prst a pohybovalo rukami i nohami. Obyčajne o niekoľko okamihov už kusy tohto dieťaťa ležali vedľa neho na stole.

„Pozeral som sa, ale som nevidel.“ – spomína. „Všetko sa zmenilo, keď sa mi začali snívať sny.“

Sen doktora Adaševića

Vlastne to bol iba jeden sen, ale opakoval sa každú noc, deň čo deň, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac. Snívalo sa mu, že ide po slnkom ožiarenej lúke, všade je plno krásnych kvetov, lietajú farebné motýle, je teplo a príjemne, ale jeho trápi nejaký znepokojujúci pocit. Zrazu sa lúka napĺňa deťmi, ktoré behajú, hrajú sa s balónmi, smejú sa. Od troch alebo štyroch rokov do asi dvadsať rokov. Všetky sú veľmi krásne. Tváre jedného chlapca a dvoch dievčat mu pripadajú povedomé, ale nemôže si spomenúť, odkiaľ ich pozná. Pokúša sa s nimi rozprávať, ale tie, akonáhle si ho všimnú, začínajú s hrôzou utekať a kričať. Všetko pozoruje istý človek v čiernom oblečení, pripomínajúci mnícha. Nehovorí nič, iba sa prenikavo pozerá.

Adašević sa každú noc prebúdzal vydesený a už do rána nezaspal. Nič nepomáhalo – ani bylinky, ani lieky na spanie.

Raz vo sne, v rozčúlení, začal naháňať utekajúce deti. Podarilo sa mu jedno chytiť, ale ono začalo desivo kričať: „Pomôžte! Vrah! Zachráňte ma z rúk vraha!“ Vtom načierno oblečený človek akoby orol vzlietol k Adaševičovi, vytrhol mu dieťa z rúk a zmizol.

Doktor Adašević sa prebudil. Srdce mu hrozne bilo. V izbe bolo chladno, ale on bol celý rozpálený a spotený. Rozhodol sa, že ráno k pôjde k psychiatrovi. V ten deň psychiater nemal voľný termín, takže sa Adašević nechal objednať na ďalší deň.

Keď išiel večer spať, rozhodol sa, že vo sne pôjde za „čiernym človekom“ a spýta sa ho, kto je. Čierny neznámy mu odpovedal: „Moje meno ti aj tak nič nepovie.“ Keď sa Adašević nevzdával, neznámy odpovedal: „Hovoria mi Tomáš Akvinský.“ Toto meno Adaševićovi naozaj nič nehovorilo. Počul ho prvýkrát v živote.

„A prečo sa nespýtaš, kto sú tieto deti? Nespoznávaš ich?“ pýtal sa Tomáš. Keď doktor povedal, že ich nepozná, Tomáš mu odvetil: „Nie je pravda. Ony ťa poznajú veľmi dobre. Sú to deti, ktoré si ty zabil pri potratoch.“ „Ako to?“ namietal Adašević. „Veď ony sú veľké a ja som nikdy nezabíjal narodené deti.“ „Nevieš, že tu, v Eschatone, na druhej strane, všetky deti rastú?“ spýtal sa Tomáš. „Veď ja som nezabil dvadsaťročného človeka,“ bránil sa doktor. „Zabil si ho pred 20 rokmi, keď mal tri mesiace,“ odpovedal Tomáš.

V tom si Adašević spomenul, na koho sa podobá ten dvadsaťročný mládenec a tie dve dievčatá – na jeho dobrých známych, ktorým pred rokmi urobil interrupciu. Chlapec sa podobal na jeho dobrého kamaráta. V tvárach dievčat rozoznal tváre ich matiek, z ktorých jedna bola dokonca jeho sesternica. Keď sa zobudil, rozhodol sa, že už nikdy neurobí žiaden potrat.

Držal som v ruke tlčúce srdce

V nemocnici na neho čakal bratranec so svojím dievčaťom. Boli s ním dohovorení na interrupciu. Ona bola v štvrtom mesiaci tehotenstva a chcela dať preč svoje dieťa, v poradí už deviate. Adašević to odmietol, ale bratranec ho prehováral tak dlho a neodbytne, že nakoniec súhlasil: „Tak dobre, naposledy v živote.“

Na obrazovke USG zreteľne videl profil dieťatka. Rozšíril maternicu, zastrčil kliešte, niečo do nich uchopil a vytiahol. Pozrel sa – bola to malá ručička. Položil ju na stôl, ale tam bol rozliaty jód a keď sa ho dotkol nerv odtrhnutej ručičky, ručička sa začala hýbať. Asistujúca zdravotná sestra takmer vykríkla“ „Úplne ako žabie stehienka na cvičeniach z fyziológie!“

Doktorom to trhlo, ale pokračoval v zákroku. Opäť vsunul kliešte do maternice, niečo uchopil a vytiahol – tentoraz to bola nožička. Stačil si iba pomyslieť: „Len aby som to nepoložil na ten jód,“ keď v tej istej chvíli druhej zdravotníčke kvôli neopatrnosti spadol na zem podnos s chirurgickými nástrojmi. Doktor sa zľakol a nožičku pustil vedľa ručičky, ktorá sa tiež začala hýbať. Celý personál niečo také videl po prvýkrát.

Adašević sa rozhodol, že všetko, čo je v maternici, rozdrví a potom vytiahne už len neforemnú hmotu. To aj urobil. Začal drviť, lámať, mlieť. Keď vytiahol kliešte, v presvedčení, že vytiahne neforemné mäso, uvidel… ľudské srdce. Srdce ešte bilo, stále pomalšie, až nakoniec prestalo. Vtedy pochopil, že zabil človeka. Zatmelo sa mu pred očami. Nepamätal si, ako dlho to trvalo. Zaraz pocítil trhanie za ruku a počul zdesený hlas sestry: „Pán doktor! Pán doktor!“

Keď sa prebral, zistil, že pacientke hrozí vykrvácanie. Prvý raz sa doktor začal vrúcne modliť“: „Bože, zachráň nie mňa, ale tú ženu!“ Keď v maternici zostávajú veľké zbytky plodu, je treba k úplnemu vyčisteniu aspoň desať minút, kým jemu sa to teraz podarilo dvoma ťahmi.

Po zložení rukavíc vedel, že už nikdy v živote nespraví potrat.

Vedro ako potratový nástroj

Oznámenie jeho rozhodnutia primárovi vyvolalo veľké prekvapenie. Ešte sa nestalo, aby akýkoľvek doktor v belehradskej nemocnici odmietol prevádzať umelé potraty. Aby zmenil názor, bol na neho vyvíjaný nátlak. Bol mu znížený plat, jeho dcéru prepustili zo zamestnania, jeho synovi nedovolili študovať na vysokej škole. V tlači a televízii bol zosmiešňovaný, ohováraný. Hovorili o ňom, že socialistický štát mu dal vzdelanie na prevádzanie umelých potratov a on tu prevádza sabotáž.

Po dvoch rokoch útokov bol na pokraji nervového zrútenia. Rozhodol sa, že na druhý deň pôjde za primárom, a požiada ho, aby mu pridelili nejaké interrupcie. V noci sa mu však snívalo o Tomášovi, ktorý ho poklepal po pleci a povedal: „Si mojím dobrým priateľom. Bojuj ďalej.“ Ráno sa teda rozhodol bojovať ďalej a za primárom nešiel.

Zapojil sa do hnutia na ochranu nenarodených. Cestoval po Srbsku a prednášal o umelých potratoch. V juhoslovanskej televízii sa mu podarilo presadiť vysielanie filmu „Nemý výkrik“ od Bernarda Nathansona, ktorý zachytával interrupciu prostredníctvom USG. Na začiatku 90. rokov vďaka jeho iniciatíve juhoslovanský parlament presadil zákon o ochrane nenarodeného života. Vtedajší prezident Slobodan Milošević však tento zákon nepodpísal. Potom v bývalej Juhoslávii vypukla vojna a na zákon o chrane života už nikto nemyslel.

O vojne doktor Adašević uvažuje takto: „ako inak by sme mohli vysvetliť ten masaker, ktorý sa páchal tu na Balkáne, ak nie vzdialením sa ľudí od Boha a vymiznutím úcty k ľudskému životu.“

Pre potvrdenie svojho názoru Adašević hovorí o srbskej praxi: „Pretože náš zákon definuje, že život dieťaťa je chránený od chvíle prvého nadýchnutia, alebo od chvíle vydania prvého hlásku, je prevádzanie umelých potratov v siedmom, ôsmom a dokonca i v deviatom mesiaci tehotenstva legálne. Slovo „potrat“ tu však nie je správne, pretože sa jedná o vyvolanie predčasného pôrodu. Vedľa gynekologického kresla je vedro s vodou a skôr, než dieťa stihne vydať hlas, sú mu zapchaté ústa a potom je rýchle ponorené do vody. Oficiálne je to interrupcia a všetko sa deje v súlade s právom – veď dieťa sa nenadýchlo a ani nevydalo hlas.

Adašević cituje Matku Terezu z Kalkaty: „Ak matka môže zabiť svoje vlastné dieťa, čo dokáže zadržať mňa a teba, aby sme sa vzájomne nezabíjali?“

Dnes sa v Srbsku väčšina umelých potratov robí na súkromných klinikách, ktoré nezverejňujú počty prerušených tehotenstiev. Podľa odhadu Adaševića pripadá na 25 počatí jedno živé narodenie. Dvadsaťštyri životov je teda zmarených!

„Je to skutočná vojna narodených s nenarodenými,“ hovorí doktor. „V tejto vojne som mnohokrát menil frontu. Najprv som bol ako nenarodený odsúdený na smrť, potom som sám zabíjal nenarodených, teraz sa snažím ich chrániť.“

„Začal som sa zaujímať o život Tomáša Akvinského, o ktorom som doposiaľ nemal potuchy. Uvažoval som o tom, prečo som videl práve jeho a nie iných svätých, o to viac, že je to katolícky svätý a ja som pravoslávny. Aby som na to prišiel, začal som študovať Tomášovo učenie. Na čo som prišiel? Našiel som jeho spisy, v ktorých tvrdil, že ľudský život začína od 40 dňa po oplodnení v prípade mužského plodu a od 80 dňa v prípade ženského plodu. A kým je dieťa v prvých dňoch po oplodnení? Nikým? Myslím, že to, čo Tomáš napísal, mu teraz v Eschatone nedá pokoj. Aj keď musíme povedať, že toto potvrdenie prevzal od Aristotela, ktorý bol vtedy veľkou autoritou. Tomáš sa priklonil k jeho názoru a urobil chybu.

Potreboval som mnoho času, aby som pochopil, že dieťa v matkinom lone je živým človekom nie od chvíle, keď sa po prvýkrát nadýchne vzduchu, ako nás to učili naši komunistickí profesori, ale od okamihu vzniku ľudského embrya, teda od chvíle spojenia spermie s vajíčkovou bunkou (…)

Je tiež ťažké hovoriť o štatistikách, pretože zabitie dieťaťa v lone matky sa deje tiež použitím niektorých prostriedkov, ako sú vnútromaternicové telieska či tabletky RU-486, ktoré sú oficiálne klasifikované ako antikoncepčné prostriedky. Starci z hory Athos, s ktorými som sa zhováral, delia antikoncepciu na hriešnu a diabolskú. Hriešna je tá, ktorá zabraňuje spojeniu spermie s vaječnou bunkou. Diabolská je tá, ktorá zabíja už počaté dieťa. To práve robia vnútromaternicové telieska a RU-486.

Vnútromaternicové teliesko funguje ako meč, ktorý oddeľuje maličkú ľudskú existenciu od zdroja pokrmu v maternici. Je to strašná smrť, pretože človek zomiera od hladu v miestnosti plnej jedla.“

Zdroj: Rytier Nepoškvrnenej