Piatok 8. týždňa v Cezročnom období Mk 11,11-25

Ovocie a modlitba

„Ježiš slávnostne pozdravovaný zástupmi vošiel do Jeruzalema, do chrámu. Všetko si popozeral a odišiel s Dvanástimi do Betánie, lebo už bol večer. Keď na druhý deň z Betánie odchádzali, pocítil hlad. Zďaleka zazrel figovník s lístím. Išiel k nemu, či na ňom niečo nenájde. Ale keď k nemu prišiel, nenašiel nič, len lístie; nebol totiž čas fíg. I povedal mu: „Nech z teba už nikdy nik neje ovocie!“ A jeho učeníci to počuli. Potom prišli do Jeruzalema. Keď vošiel do chrámu, začal vyháňať predavačov a kupujúcich v chráme. Peňazomencom poprevracal stoly a predavačom holubov stolice. A nedovolil nikomu prenášať ani náčinie cez chrám. A učil ich: „Nie je napísané: ‚Môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy‘? A vy ste z neho urobili lotrovský pelech.“ Keď to počuli veľkňazi a zákonníci, hľadali spôsob, ako ho zabiť. Báli sa ho, lebo všetok ľud obdivoval jeho učenie. A keď sa zvečerilo, odišli z mesta. Keď ráno išli popri figovníku, videli, že vyschol od koreňa. Tu sa Peter rozpamätal a povedal mu: „Rabbi, pozri, figovník, ktorý si preklial, vyschol.“ Ježiš im na to povedal: „Majte vieru v Boha. Veru, hovorím vám: Keď niekto povie tomuto vrchu: ‚Zdvihni sa a hoď sa do mora,‘ a vo svojom srdci nezapochybuje, ale uverí, že sa stane, čo povedal, stane sa mu to. Preto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať. A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy.“ 

Zamyslenie:

Kľúčovými slovami dnešného evanjelia sú ovocie a modlitba. Ježiš si cestou všimol figovník, na ktorom nie je ovocie, ale len listy. Preto nad ním prorokuje jeho koniec. Podľa svätého Izidora Sevillského majú slová “figovník” a “ovocie” rovnaký koreň. Na druhý deň skoro ráno prekvapení apoštoli vidiac uschnutý figovník Ježišovi hovoria: „Rabbi, pozri, figovník, ktorý si preklial, vyschol.“ Ježiš vo svojej odpovedi hovorí : „Majte vieru v Boha.
Sú ľudia, ktorí sa takmer nikdy nemodlia, a keď sa modlia, tak s nádejou, že Boh vyrieši problémy, s ktorými si sami nevedia rady. A odôvodňujú to Ježišovými slovami, ktoré sme práve počuli: „Preto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať.“ Majú pravdu a je celkom ľudské, pochopiteľné a legitímne, že sa pred problémom, ktorý je pre nás príliš veľký, pokloníme Bohu, vyprosujeme si pomoc a jemu dôverujeme. Je však potrebné i dodať, že modlitby sú „zbytočné“, pokiaľ nemajú praktický a priamy úžitok – teda pokiaľ s nimi súbežne i my sami nekonáme.
Nemali by sme sa teda modliť? Odpoveď je jasná – mali. A prečo? Pretože z prosebnej modlitby môžeme naozaj veľa získať. A to:

  • vnútorný pokoj, lebo v modlitbe objavujeme Ježiša ako priateľa, ktorému môžeme dôverovať;
  • istotu, lebo v pokoji môžeme premýšľať nad problémom, racionálne ho zdôvodniť a hľadať spôsob, ako ho niesť, či vyriešiť;
  • modlitba nám pomáha rozlišovať medzi tým, čo je dobré, a tým, čo je mojim osobným rozmarom a teda očisťuje úmysly našich modlitieb.

Vďaka tomu môžeme očami viery pochopiť, čo myslí Ježiš svojimi slovami: „A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi.“ (Jn 14, 13).