Utorok po 1. pôstnej nedeli Mt 6,7-15

Škola modlitby

Človek je ako nikdy nekončiaci projekt – je bytosťou otvorenou a formovateľnou. Neustále nás ktosi alebo čosi formuje – počnúc našimi rodičmi, učiteľmi až po náhodné udalosti či uvedomelé rozhodnutia. Toto všetko vplýva na to, kto sme. Sú momenty, v ktorých sa potrebujeme pozastaviť nad tým, čo sa z nás stáva – dozrieva.
Ježiš túži po tom, aby viera učeníkov neustále dozrievala. Aby nepotrebná a zle postavená viera nebránila učeníkovi stretnúť sa s Bohom a s druhými. Preto pozýva pozastaviť sa nad takým prostriedkom ako je modlitba: „nehovorte veľa ako pohania … nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili”. Aby napomáhala človeku k stretnutiu s Bohom-Otcom i byť nablízku človeku.                                                            Modlitba sa tak stáva školou dozrievania. Skrze ňu sa naše srdce očisťuje od všetkých nepotrebných túžob a vytvára sa v ňom priestor vnútorného odpočinku. Duša sa znovu vnára do pravdy prijatej v krste a oživuje sa naša schopnosť volať: „Abba, Otče!” Ide o školu trpezlivosti a pokory. Vychováva nás k tomu, aby sme uverili, že šťastie ktoré hľadáme, už nás niekde očakáva. Jediný dôvod, prečo sme ho ešte nenašli, spočíva v tom, že sme ešte na ceste.